​2 Potkan je spoločenský tvor, doprajte mu kamoša

V poslednom čase sa stále viac a viac stretávam s prianím ľudí vlastniť len jedného potkaníka, pritom zabúdajú na základné sociálne potreby zvierat, čo sa mňa ako dlhoročného chovateľa, zoológa a milovníka zvierat celkom dosť dotýka, a tak som sa rozhodla napísať tento článok.

 

Na úvod si najskôr povedzme, čo sú to sociálne potreby? Potkan rovnako, ako každý iný živočích na tejto planéte potrebuje mať zabezpečené potreby, ktoré väčšinou delíme na fyziologické a sociálne. K fyziologickým radíme potreby nevyhnutné na správne fungovanie organizmu, bez nich daný organizmus hynie. Sem zaraďujeme napríklad potreby príjmu a vylučovania potravy a vody, dýchanie, odpočinok, atď. Tieto potreby sú všetkým dobre známe, takže sa im nebudeme špeciálne venovať. Na druhej strane sociálne potreby sa vo všeobecnosti neberú tak vážne ako potreby fyziologické, v dôsledku nedostatku týchto potrieb väčšinou nenastáva úhyn organizmu (ale v ojedinelých prípadoch môže k tomu viesť), čo ale neznamená, že by boli menej dôležité. Môže to spôsobiť zmeny v správaní, agresivitu, apatiu, nechutenstvo, úzkosť a depresiu (samozrejme v obmedzenom zmysle rozsahu podľa vývinu mozgu daného druhu). Sem zaraďujeme sociálny kontakt s jedincami ROVNAKÉHO druhu (schválne to zdôrazňujem, bližšie sa tomu budeme venovať v ďalších odsekoch článku), potreba komunikácie, poznania, bezpečia a istoty, atď.

​

Obe tieto zložky, fyziologická a sociálna zabezpečujú, v etológii používaný výraz, tzv. welfare. Tento pojem môžeme do slovenčiny preložiť ako „pohoda“ zvierat držaných mimo svojho prirodzeného prostredia. Sú tým myslené napr. zoologické záhrady, veľkochovy hospodárskych zvierat, ale aj súkromné chovy s menším počtom zvierat „na miláčika“. Snahou každého chovateľa/ ošetrovateľa/ majiteľa by malo byť vytvorenie správnej welfare. To sa samozrejme prejaví na celkom zdraví a vzhľade zvierat. Zvieratá sú zdravšie, živšie, dožívajú sa vyššieho veku, vo veľkochovoch pozorujeme zvýšenú produkciu napr. vajec, mlieka atď.

​

Keďže už vieme, čo znamená pojem welfare, vieme, čo ho tvorí, aký má význam a, ako sa prejavujú jeho nedostatky, môžeme sa teraz pozrieť na konkrétny druh, a to, ako vyzerá prirodzený spôsob života potkana hnedého (Rattus norvegicus), z ktorého budeme vychádzať  aj pri popise života „nášho domáceho“ laboratórneho potkana (Rattus norvegicus f. domestica), ktorý bol vyšľachtený v laboratórnych podmienkach z práve vyššie uvedeného potkana hnedého. Potkan žije vo svojom prirodzenom prostredí v kolóniách s počtom okolo niekoľko desiatok jedincov, rôzneho pohlavia a veku, vytvárajú akési rodiny. Majú medzi sebou vytvorené zložité hierarchické väzby, na čele je skupinka alfa zvierat, väčšinou sa jedná o zakladateľov kolónie. Z toho vyplýva, že sa jedná o silne sociálny druh. A práve týmto sa dostávame k podstate problematiky chovu len jedného potkaníka.

​

Tým, že odopriete potkanovi sociálny kontakt s jedincom/-cami rovnakého druhu, narušíte jeho sociálnu potrebu, čím sa výrazne zníži jeho welfare. Čo to, ale v praxi znamená? Nedá sa presne určiť, aký to bude mať dopad na psychiku konkrétneho jedinca, keďže každý jedinec je svojim spôsobom výnimočný a má svoju špeciálnu osobnosť...ale následky môžu byť približne nasledovné: agresivita k majiteľovi, na druhej strane sa môže prejaviť nezáujem, plachosť, prejavy môžu byť aj kombinované, niekedy má „dobrý“ a inokedy „zlý“ deň, náladovosť, môžu sa objaviť, aj poruchy príjmu potravy (podľa závažnosti psychickej nepohody), atď.

​

Samozrejme musíme brať do úvahy, aký mal potkan režim pred tým, ako sa dostal k vám. Pokiaľ sa jedná o jedinca, ktorý je od malička vychovávaný sám bez prítomnosti iných potkanov (čo tiež nie je prirodzené) tak neprežíva deficit sociálneho kontaktu s iným potkanom tak intenzívne (dokonca v dospelosti môže až odmietať príslušníkov vlastného druhu) ako potkan dlhodobo žijúci v skupinke, ktorý sa zrazu ocitne sám. Vtedy je priebeh psychických porúch výraznejší.

​

A teraz prichádza na rad argument všetkých oponentov chovu v skupinách: „Ale veď ja som celé dni doma, mám veľa času a môžem sa mu venovať.“ A týmto sa dostávame k veci, prečo zdôrazňujem, že zviera musí mať spoločnosť VLASTNÉHO druhu. Potkan si rozumie len a len so svojim druhom, človeka berie len ako „spestrenie“ svojho života, nemá si s ním „čo povedať". Ako príklad uvediem človeka strateného v džungli, ktorý sa po určitom čase zblíži so skupinkou divokých šimpanzov. Navzájom si nebudú rozumieť, keďže sa jedná o dva odlišné živočíšne druhy, človek keďže nemá na výber nikoho iného a má potrebu sociálneho kontaktu, bude sa snažiť „nadviazať vzťah“ so skupinkou šimpanzov, aj keď mu to neposkytne väčšie uspokojenie. Tento príklad možno znie absurdne, ale vo svojej podstate ide o rovnaký princíp ako vzťah potkan-človek. Jedine potkany medzi sebou môžu komunikovať a prirodzene interagovať, hrať sa spolu, spať spolu, čistiť si navzájom srsť, riešiť si spory o dominanciu, preťahovať sa o maškrty atď. ... toto všetko je pre ich život prirodzené a prináša im dostatočné uspokojenie svojich sociálnych potrieb.

​

Ďalším argumentom býva nasledovné: „Bude to náš prvý potkan, preto chceme len na skúšku jedného.“ Pri tejto situácii neviem, ako mám reagovať. To, že si zaobstaráte živé zvieratko nie je na skúšku. Vy si ho beriete s tým a ste s tým dopredu oboznámení, že musíte mu zabezpečiť potrebný welfare, ktorý, ako som spomínala vyššie, zahŕňa aj sociálne potreby. Je to taká istá potreba ako by ste mu nechceli zabezpečiť krmivo, s tým rozdielom, že krmivo je fyziologická potreba a z jej nedostatku živočích zahynie. Prečo teda, ak viete, že je nutné zabezpečiť fyziologické, tak prečo nemyslíte aj na sociálne potreby? Na toto zvykne byť častá odpoveď: „Ale my nevieme, či by sme 2 zvládli.“ Berte prosím na vedomie, že si nejdete adoptovať dieťa. Starostlivosť o potkana je naozaj minimálna v prípade, že má dostatočný welfare. Takisto nasypete krmivo do misky a dáte čistú vodu jednému ako aj dvom. Sociálne potreby si zabezpečia navzájom, takže práveže vám odpadá povinnosť byť s ním 24/7. Z finančného hľadiska je ten rozdiel zanedbateľný. 

​

Niektrorí tvrdia, že: „Dvaja samci alebo dve samice by se bili a dohrýzli." Potkany nie sú ako škrečky, ktoré žijú samotársky celý život mimo obdobia párenia a ostatných jedincov napádajú a vyháňajú. Áno medzi potkanmi môžu nastať šarvátky, ale to je bežné pri všetkých sociálnych tvoroch. Aj ľudia sa hádajú a musia si medzi sebou vykomunikovať isté veci. To isté robia aj potkany, keď si stanovujú medzi sebou hierarchiu. Takéto konfrontácie takmer vždy bývajú bez použitia zubov. V 90% prípadov sa len pretláčajú a kopú, kým víťaz nepritlačí porazeného na chrbte, ktorý oznamuje svoju porážku pískaním.

Video na ilustráciu, ako vyzerajú potkanie bitky, vo väčšine prípadov sa nejedná o nič vážne:​​​​​​​