​​​​​1 Úvod

Potkan laboratórny ("domáci") (Rattus norvegicus f. domestica), bol vyšľachtený z divo žijúceho potkana hnedého (Rattus norvegicus). Z pravidla sa dožíva  2 - 3 roky. Chová sa v rôznych farebných varietách (albín, aguti (prírodný), čierny, modrý, amber, škoricový, zlatý, čokoládový,...) takisto aj v rôznych kresbách a znakoch (jednofarebný, berkshire, banded, husky, kapucín, írsky, s maskou, dalmatin,...) Odlišná je aj stavba tela: uši môžu byť stojace (standard) alebo okrúhle odstávajúce po bokoch hlavy (dumbo), ďalej existujú bezchvosté potkany (manx) alebo trpasličie potkany (dwarf) - dorastajú do veľkosti 1/3 z dospelého samca. Ďalej sa potkany líšia podľa typu srsti: velveteen, rex, dlhosrstý (harley) fuzz, satin a bezsrstý (sphynx/ skinny).

​

Je to veľmi spoločenské zviera, treba ho preto chovať minimálne v páre (myslíme rovnakého pohlavia). Potkany sú inteligentné, vycvyčiteľné, zvedavé a vyžadujú relatívne jednoduchú starostlivosť. Sú kontaktné a vyhľadávajú ľudskú spoločnosť. Ak hľadáte super parťáka určite potkana vrelo odporúčam a osobne uprednostňujem pred inými hlodavcami. Skutočne sú inteligenciou a kontaktnosťou ďaleko vyššie než napr. škrečky. Mnohí majitelia prirovnávajú vzťah k potkaníkom vzťahu ku psom. Potkany sa nám podvedome spájajú so špinou, odpadkami ako aj šírením rôznych chorôb. Avšak to platí pre divo žijúce, nie doma chované!

Potkany odporúčam aj zodpovedným deťom od 6 rokov. Menším deťom pod dozorom dospelého, ktorý dozrie na správnu manipuláciu. Ak dieťa vie ako ho dvíhať, brať na ruky a hladkať určite to váš potkan ocení. Veľmi radi sa totiž radi nechajú mojkať, zaspia vám na rukách alebo sa s vami budú radi hrať. Deti by sa nemali báť s ním manipulovať, držať ho a starať sa o neho, samozrejme treba ho rešpektovať ako živého tvora s vlastnými potrebami!

Chov potkana má mnoho výhod: je to nenáročné zviera na priestor, financie a môžeme s ním mať vytvorený vzťah ako k domácemu miláčikovi, ktorý reaguje na našu prítomnosť a teší sa z nej.

Odporúčam stránku CZKP, kde sa dozviete všetky potrebné informácie ohľadom chovu potkaníkov: http://www.czkp.cz/ja-potkan/vse-kolem-me/

​

2 Potkan je spoločenský tvor, doprajte mu kamoša

V poslednom čase sa stále viac a viac stretávam s prianím ľudí vlastniť len jedného potkaníka, pritom zabúdajú na základné sociálne potreby zvierat, čo sa mňa ako dlhoročného chovateľa, zoológa a milovníka zvierat celkom dosť dotýka, a tak som sa rozhodla napísať tento článok.

Na úvod si najskôr povedzme, čo sú to sociálne potreby? Potkan rovnako ako každý iný živočích na tejto planéte potrebuje mať zabezpečené potreby, ktoré väčšinou delíme na fyziologické a sociálne. K fyziologickým radíme potreby nevyhnutné na správne fungovanie organizmu, bez nich daný organizmus hynie. Sem zaraďujeme napríklad potreby príjmu a vylučovania potravy a vody, dýchanie, odpočinok, atď. Tieto potreby sú všetkým dobre známe, takže sa im nebudeme špeciálne venovať. Na druhej strane sociálne potreby sa vo všeobecnosti neberú tak vážne ako potreby fyziologické, v dôsledku nedostatku týchto potrieb väčšinou nenastáva úhyn organizmu (ale v ojedinelých prípadoch môže k tomu viesť), čo ale neznamená, že by boli menej dôležité. Môže to spôsobiť zmeny v správaní, agresivitu, apatiu, nechutenstvo, úzkosť a depresiu (samozrejme v obmedzenom zmysle rozsahu podľa vývinu mozgu daného druhu). Sem zaraďujeme sociálny kontakt s jedincami ROVNAKÉHO druhu (schválne to zdôrazňujem, bližšie sa tomu budeme venovať v ďalších odsekoch článku), potreba komunikácie, poznania, bezpečia a istoty, atď.

​

Obe tieto zložky, fyziologická a sociálna zabezpečujú, v etológii používaný výraz, tzv. welfare. Tento pojem môžeme do slovenčiny preložiť ako „pohoda“ zvierat držaných mimo svojho prirodzeného prostredia. Sú tým myslené napr. zoologické záhrady, veľkochovy hospodárskych zvierat, ale aj súkromné chovy s menším počtom zvierat „na miláčika“. Snahou každého chovateľa/ ošetrovateľa/ majiteľa by malo byť vytvorenie správnej welfare. To sa samozrejme prejaví na celkom zdraví a vzhľade zvierat. Zvieratá sú zdravšie, živšie, dožívajú sa vyššieho veku, vo veľkochovoch pozorujeme zvýšenú produkciu napr. vajec, mlieka atď.

​

Keďže už vieme, čo znamená pojem welfare, vieme, čo ho tvorí, aký má význam a ako sa prejavujú jeho nedostatky, môžeme sa teraz pozrieť na konkrétny druh, a to, ako vyzerá prirodzený spôsob života potkana hnedého (Rattus norvegicus), z ktorého budeme vychádzať  aj pri popise života „nášho domáceho“ laboratórneho potkana (Rattus norvegicus f. domestica), ktorý bol vyšľachtený v laboratórnych podmienkach z práve vyššie uvedeného potkana hnedého. Potkan žije vo svojom prirodzenom prostredí v kolóniách s počtom okolo niekoľko desiatok jedincov, rôzneho pohlavia a veku, vytvárajú akési rodiny. Majú medzi sebou vytvorené zložité hierarchické väzby, na čele je skupinka alfa zvierat, väčšinou sa jedná o zakladateľov kolónie. Z toho vyplýva, že sa jedná o silne sociálny druh. A práve týmto sa dostávame k podstate problematiky chovu len jedného potkaníka.

​

Tým, že odopriete potkanovi sociálny kontakt s jedincom/-cami rovnakého druhu, narušíte jeho sociálnu potrebu, čím sa výrazne zníži jeho welfare. Čo to ale v praxi znamená? Nedá sa presne určiť , aký to bude mať dopad na psychiku konkrétneho jedinca, keďže každý jedinec je svojim spôsobom výnimočný a má svoju špeciálnu osobnosť...ale následky môžu byť približne nasledovné: agresivita k majiteľovi, na druhej strane sa môže prejaviť nezáujem, plachosť, prejavy môžu byť aj kombinované, niekedy má „dobrý“ a inokedy „zlý“ deň, náladovosť, môžu sa objaviť aj poruchy príjmu potravy (podľa závažnosti psychickej nepohody), atď.

​

Samozrejme musíme brať do úvahy, aký mal potkan režim pred tým ako sa dostal k vám. Pokiaľ sa jedná o jedinca, ktorý je od malička vychovávaný sám bez prítomnosti iných potkanov (čo tiež nie je prirodzené) tak neprežíva deficit sociálneho kontaktu s iným potkanom tak intenzívne (dokonca v dospelosti môže až odmietať príslušníkov vlastného druhu) ako potkan dlhodobo žijúci v skupinke, ktorý sa zrazu ocitne sám. Vtedy je priebeh psychických porúch výraznejší.

​

A teraz prichádza na rad argument všetkých oponentov chovu v skupinách: „Ale veď ja som celé dni doma, mám veľa času a môžem sa mu venovať.“ A týmto sa dostávame k veci, prečo zdôrazňujem, že zviera musí mať spoločnosť VLASTNÉHO druhu. Potkan si rozumie len a len so svojim druhom, človeka berie len ako „spestrenie“ svojho života, nemá si s ním „čo povedať". Ako príklad uvediem človeka strateného v džungli, ktorý sa po určitom čase zblíži so skupinkou divokých šimpanzov. Navzájom si nebudú rozumieť, keďže sa jedná o dva odlišné živočíšne druhy, človek keďže nemá na výber nikoho iného a má potrebu sociálneho kontaktu, bude sa snažiť „nadviazať vzťah“ so skupinkou šimpanzov, aj keď mu to neposkytne väčšie uspokojenie. Tento príklad možno znie absurdne ale vo svojej podstate ide o rovnaký princíp ako vzťah potkan-človek. Jedine potkany medzi sebou môžu komunikovať a prirodzene interagovať, hrať sa spolu, spať spolu, čistiť si navzájom srsť, riešiť si spory o dominanciu, preťahovať sa o maškrty atď. ... toto všetko je pre ich život prirodzené a prináša im dostatočné uspokojenie svojich sociálnych potrieb.

​

Ďalším argumentom býva nasledovné: „Bude to náš prvý potkan, preto chceme len na skúšku jedného.“ Pri tejto situácii neviem ako mám reagovať. To, že si zaobstaráte živé zvieratko nie je na skúšku. Vy si ho beriete s tým a ste s tým dopredu oboznámení, že musíte mu zabezpečiť potrebný welfare, ktorý ako som spomínala vyššie, zahŕňa aj sociálne potreby. Je to taká istá potreba ako by ste mu nechceli zabezpečiť krmivo, s tým rozdielom, že krmivo je fyziologická potreba a z jej nedostatku živočích zahynie. Prečo teda, ak viete, že je nutné zabezpečiť fyziologické, tak prečo nemyslíte aj na sociálne potreby? Na toto zvykne byť častá odpoveď: „Ale my nevieme, či by sme 2 zvládli.“ Berte prosím na vedomie, že si nejdete adoptovať dieťa. Starostlivosť o potkana je naozaj minimálna v prípade, že má dostatočný welfare. Takisto nasypete krmivo do misky a dáte čistú vodu jednému ako aj dvom. Sociálne potreby si zabezpečia navzájom, takže práveže vám odpadá povinnosť byť s ním 24/7. Z finančného hľadiska to tiež nie je takmer žiadny problém. 

​

A nakoniec argument typu: „Ak budem mať viacerých potkanov, tak si ma nebudú všímať a hrať sa so mnou" je nesmierne absurdný a sebecký. Šľachtené laboratórne potkany sú už tak zvyknuté na prítomnosť človeka, že pri dobrej socializácií sa na človeka priam tešia, keď vás vidia prechádzať popri klietke už aj sú zavesení na mrežiach a pýtajú sa von. Počet nehrá rolu. Aj keby ste mali 10 ks, tak všetci budú rovnako zavesení a netrpezlivo na vás čakať :) Potom existujú ďalšie prípady so zatiaľ, pre mňa neznámych dôvodov, prečo si niekto nemôže dovoliť dvoch. Človek, ktorý kvôli svojim nezmyselným motívom je schopný odoprieť inému organizmu základné potreby, mi pripomína pri najmenšom prejav ľudského egoizmu.

​

Na druhej strane potkan dlhodobo žijúci sám nie veľmi ochotne, pokiaľ vôbec,  prijme nového potkana do svojho teritória. V neskoršom veku býva preto problém so začleňovaním a takýto potkan už dožíva svoj život sám, neprejavuje náznaky sociálnej potreby. Toto je absolútne neprirodzený postup výchovy a nemal by sa praktizovať. Odporuje to prirodzenosti druhu, ako sme už vyššie spomínali, že potkany sú silne spoločenské. O mláďatá sa starajú všetky samičky v kolónií. Od malička vyrastajú v prostredí so všetkými členmi rodiny a osvojujú si návyky sociálneho správania. Správny chovateľ toto sociálne správanie podporuje, preto sa chovajú matky s odrastenými mláďatami spolu s inými matkami, tetami alebo staršími samicami bez mláďat. Rovnako ako aj deti je nutné zvykať na spoločnosť, kolektív v škôlke a pod. aby sa keď vyrastú v živote "nestratili".  Tieto všetky skúsenosti sú detaily, ktoré spolu formujú osobnosť každého jedinca.

​

Teraz, keď sme si v krátkosti zhrnuli teóriu a načrtli chov v praxi, prichádza otázka na vás. Tí, ktorý ste sa úspešne prebojovali týmto článkom, ktorým som sa vám snažila trošku viac priblížiť prirodzený život potkanov, sa prosím zamyslite a sami si odpovedzte: „Chcete mať doma vyrovnaných potkaníkov (vedome píšem v množnom čísle) so sociálnymi návykmi, akčných, hravých, zvedavých alebo potkana s nevyspytateľným správaním, kvôli psychickým poruchám, ktorým sa dá veľmi jednoducho predísť správnym prístupom chovateľa ale aj budúceho majiteľa?“

​

3 Základné informácie o chove

3.1 Bývanie

Pre potkany je najvhodnejšia klietka. Akvárium je pre vodné živočíchy, terárium pre plazy, obojživelníky a článkonožce, skrátka živočíchy, ktoré potrebujú udržiavať vlhkosť. Pri cicavcoch sa bude sklenená/plastová ubikácia bez dostatočného vetrania rosiť, zaparovať, čo je ideálne prostredie pre tvorbu plesní a s tým súvisiacich respiračných problémov. Minimálne rozmery pre 2 potkany sú 40x40x50cm. Všeobecne platí, že klietka má byť hlavne vysoká. Dlhé klietky s veľkou plochou, ale nízkym vrchom sú vhodné pre nešplhajúce cicavce (morča, králik). Nie pre potkany! Potkaníky radi využívajú rôzne tunely, rebríky, peliešky, hračky, atď., takže by nemali chýbať v žiadnej klietke. 

​

Z mojich skúseností odporúčam klietky od značky Ferplast. Napríklad typ Furat, Jenny. Sú priestranné, dostatočne veľké aj pre 6 potkanov. Nevýhoda je vyššia cena. Ďalšou možnosťou je klietka Zolux Neo Cosy H80. Výhodou je prijateľnejšia cena. Nevýhodou sú drevené poschodia (zle sa čistia), ideálne je vymeniť ich za plastové. Vhodná je aj klietka od výrobcu Inter zoo Remy, avšak je nutné pletivové poschodia odstrániť (nevhodné na labky), prípadne obaliť látkou, vymeniť za plastové a pod.

Moje klietky pre ilustráciu: